Zažila som to raz, asi pred dvoma rokmi v Prahe. Vyšli sme na ulicu z nejakého nákupného centra. Pár metrov od nás zastal pár, on a ona. Z puzdier vyložili dve gitary, zosilňovač a mikrofón…
Bola to totálna energická hudobná smršť! Za dvadsať minút vystúpenia zožali milión potleskov a zarobili niekoľko stoviek českých korún. Okrem nás tam stálo kopec ľudí, všetci sa z vystúpenia tešili, tancovali, tlieskali a odchádzali s úsmevom.
Pred pár dňami som šla po Mlynskej ulici v Košiciach, kúsok predo mnou zastala dievčina, z puzdra vybrala gitaru, nastavila popruh a ja si hovorím: „No tak sa ukáž…“
Zimomriavky som mala po celom tele, nie z toho vetra vonku, ten som nevnímala. Len som tam stála a počúvala, možno päť minút, možno hodinu, možno prešlo celé storočie.
„Bože, to je trápne…“ Povedal to chlapec, čo mal asi 18, super nagélované vlasy, najnovší mobil, očividne jasný názor na život a strašne sa ponáhľal. Ale bolo to ako facka v mojej chvíľke nirvány. Ja hovorím: „Nebolo to trápne! Boli to Vianoce uprostred leta, duševná očista lepšia ako spoveď u kňaza, bolo to ako babkine koláče a objatie od milovaného človeka.“
Hráme sa na európske mesto športu, kultúry, mesto skvelých ľudí a úžasných nápadov. Na základe čoho sa tak hodnotíme? Ťažko povedať. Áno, máme predsudky kvôli všetkým tým pseudoumelcom, hráčom na hrebeň a imitátorom Mekyho Žbirku. Ale občas naozaj stojí za to zastaviť sa a počúvať. Okrem mňa stáli na Mlynskej ešte dvaja muži. Jeden nehovoril nič, druhý povedal: „Ja nemám názor, ja teraz len som.“
Cecília Smoradová
Foto: shutterstock
Príspevok Zastavte sa, počúvajte zobrazený najskôr košice :dnes.